Čo moja hlávka z detstva pamätá
Viem, že najkrajšiu podobu môjho detstva nájdem iba vo mne samej. No aj tak sa pokúsim ako najlepšie viem vypovedať o dare svojho detstva.
Všetko vidím ako by to bolo teraz.... pred svojimi očami. Tak ako moja stará mama Anna, ktorá často začala svoje rozprávanie práve touto vetou.
Kedže moje srdce od vtedy narástlo do väčšej vnímavosti, nie len vidím pred očami, čo ako bolo, ale stále odhaľujem, ako sa pričinilo toto obdobie o to kým som teraz.
Moje úplne prvé spomienky patria dedkovi Jurajovi, zametaniu dvora prútkovou metlou 2 krát väčšou ako ja a kuchyni v starom dome.
Dzedo Juraj
Pamätám si už iba útržky, lebo zomrel, keď som mala 6 rokov. Vďaka nemu som si zažila, čo to je chodiť s kravami, dojiť kravu, piť zo žochtára mlieko... žiť tak ako sa žilo dakedy, aj keď rýchlo prišla iná doba.
Dedo Juraj si po robote zvykol ľahnúť v kuchyni na divan - taká rozťahovacia očalunená lavica. Rada som sa k nemu pritúlila a rozprávanie začalo. "Dzedu porozpravajce mi o Janošikovi". A porozpravajce mi o Rajnohovi" Jedávali sme spolu hurky s kyslými uhorkami a chlebom. Nevedela predstaviť jesť ich bez neho. Vedel si zaspievať a hvizdal si svoje obľúbené piesne. Pamätám si ho ako pracovitého človeka, ktorý sa do mnohého rozumel.