O autorke
Prezradím, že...
Volajú má pekným slovenským menom Zuzka. Nedávno som dokončila svoje magisterské štúdium v Bratislave. Je zo mňa novopečená liečebná pedagogička.
Pochádzam z malej dedinky Lascov na severovýchode Slovenska. Teraz po šiestich rokoch mimo milovaného domova, no stále v silnom vedomí odkaľ pochádzam, sa chcem pokúsiť pripomenúť hodnoty a krásu našej ľudovej kultúry, tradície aj nábožnosti. Tak autenticky, nefalšovanie, z toho ako som bola naučená, vychovaná a ovplyvnená rozprávaním mojich starých rodičov.
Cnie sa mi po dobe, ktorá mi v útlom detstve naplnila moje maličké srdce. Bolo to iba na kratučko, lebo rýchlo prišla iná doba. A predsa to vo mne hlboko zanechalo niečo, čo ma formuje doteraz. Chodilo sa s kravami cez jarky, kosiť na lúky po prašných cestách, pracovalo sa na poliach a ruky voňali od slnka a roboty. Bolo počuť kukučku v hore, ale aj sekeru, jedlo sa z jednej misy, bolo vidno hviezdy odvšadiaľ, na každom kroku bol dakto komu sa dalo srdečne pozdraviť a prihovoriť. Srdce malo možnosť byť viac pospolu ako samo.
Ako dieťa som žila v tomto ovzduší a vtedy sa žilo zaručene naplno... poriadne....Všetko malo svoj účel, spôsob a poriadok, za ktorým sa skrývala veľká skúsenosť i múdrosť.
Aj keď som bola maličká a skôr som to žila ako si to uvedomovala, učilo ma to vnímať citlivo krásu v tom na čo hľadím. Viedlo ma to k srdečnosti, vytrvalosti a úcte, k jednoduchosti i múdrosti, súcitu aj prísnosti, k ľudskosti aj zbožnosti, skromnosti aj k štedrosti, ....vážiť si a ochraňovať, byť vďačnou a hrdou na svoj kraj.
