O načúvaníi
"Pretože som nenačúval človeku, s ktorým som hovoril, nič som sa nedozvedel, nenadviazal som s ním kontakt a nemohol som mu pomôcť."
(Michel Quoist)
Už ste si niekedy zažili pocit, že potrebujete vyliať srdce nikomu, kto ho má tiež?
Iba vypovedať hĺbku vášho vnútra do priestoru prijatia, ...do ticha, ktoré vám venuje niekto, aby vám porozumel…
Možno ste si to všimli tiež - ľudia majú dnes hlad po vypočutí.
Keď sú sami, utrápení, bez lásky, nepochopení, zranení, unavení, bez nádeje... alebo len túžia po blízkosti. Čo s tým?
Je stále dosť tých, ktorí chcú byť vypočutí... No tí, ktorí sú ochotní plnohodnotne počúvať, akosi nie sú samozrejmosťou. Pokladá sa to vôbec za potrebné?
Poviete si - veď čo je na tom robiť bútľavú vŕbu?
Ide však o to, že nestačí druhého počúvať, ... ale mať ochotu načúvať mu.
To chce zapojiť vlastné srdce, ...aby ono mohlo vnímať to oproti, ktoré sa otvára.
Nástrojom nášho načúvania je čas.
Čas je hodnota. Ak dám človeku svoj čas, dávam mu najavo, že mi stojí za to, aby som bol s ním. Dám mu tak pôdu vyjsť zo svojich myšlienok, v ktorých sa znova a znova dusí. Cíti, že nie je v tom sám.Už niekto o jeho probléme vie. Jeho situácia sa zmierňuje. Má vedomie, že ho niekto drží v dlaniach. V takomto vypočutí môže nájsť nádej, silu. Niekedy príde sám na riešenie už počas rozprávania.
Kto naozaj načúva, vie kedy môže svoje mlčanie prerušiť.
Mojím citlivým reagovaním môže prijať nový čerstvý pohľad....
Tiež možno také uistenie v oblastiach, kde pochyboval. Môj pohľad na vec ho môže nasmerovať na cesty, o ktorých nevedel alebo ho nenapadli.
Skúsme najbližšie neprehliadnúť človeka, ktorý potrebuje naše uši, oči a srdce :)